5.3.2011 Višňové - Minčol - Krížava - Turie
Túto túru som plánoval už veľmi dlho. Krížavu mám totižto denno denne na očiach. Vždy keď sa posadím do kresla v obývačke vidím priamo vysielač umiestnený na Martinských holiach. Ako dieťa som tu bol s rodičmi pri testovaní a zabehávaní vtedy našej novučkej škody 105. Ani raz sa pri stúpaní strmými serpentínami voda v chladiči nezavarila. Skúsený vodič, dobrý motor, kvalitné palivo.
Áno, skúsenosti, dobrá kondícia a dve ploskane kvalitného „paliva“ tiež zaručili, že sa naše ľudské motory síce tento krát zapotili trošku viac, ale vydržali. Ešte v pondelok to vyzeralo, že mi to nevyjde. Neskutočný kašeľ a kvapkajúci nos moju dlho plánovanú túru trošku ohrozovali. Našťastie som sa pod kontrolou mojej osobnej „ošetrovateľky“ a s obrovskou motiváciou z toho zdarne vysekal.
Spočiatku sme mysleli, že nás bude až sedem. Neskôr sa okruh spoluturistov vyselektoval na troch jedincov, ktorí boli ochotní túto sobotu o 6:00 vyraziť. Ja, Robo a jeho brat Mišo. Po informáciách, že vo Višňovskej doline sa vykrádajú odstavené autá, nechávame auto radšej pri kultúrnom dome. Je tu predsa len zvýšený pohyb ľudí a čím viac očí, tým menšia šanca pre zlodejov.
6:10 zapínam Sports Tracker a púšťame sa už za svitania po ceste hore Višňovým na prvú odbočku pomedzi domy, ktorá nás privedie na lúku pod lesom. Prvá zastávka na načerpanie pohonných látok prišla veľmi skoro. Hlavným dôvodom však bolo zbavenie sa vrchných vrstiev, pretože teplota motorov už značne stúpla. Bolo bezvetrie a celkom príjemné počasie v ktorom stačila úplne iba fliska.
Dedinu, ak sa tak môžem vyjadriť o dosť rozsiahlej a zastavanej obci Višňové nechávame za sebou, a lesnou cestou stúpame k výšinám. Už zakrátko sa ocitáme pri vrchole zjazdovky, ktorá určite už hodnú dobu nefungovala. Prvé fotky, ďalšie tankovanie a bez dlhšieho zdržovania pokračujeme.
Les redne a pribúda aj snehu. Ušliapaný a namrznutý sneh občas prekĺzne, avšak snažíme sa všetko vyvážiť trekovými palicami, ktoré sa stali pri našich pochodoch už nevyhnutnosťou. Možno by si niekto povedal frajerina, my už však vieme, že palice značne pomáhajú pri stúpaní, podporia pri menšom zakolísaní a dokonca poslúžia aj ako brzda pri zjazde na pekáči. Ale k tomu sa dostanem neskôr. Plastové klzáky (pekáče) sme totižto nebrali zbytočne.
Pomedzi stromy sa k nám dostávajú prvé ranné slnečné lúče čo samozrejme napovedá, že sa blížime na prvú vyhliadku. Už o deviatej ráno sa kocháme výhľadom na Žilinu, ktorá v hustej šľahačke zahaľuje svoje panelové útroby. Nádherné plechové nebo, viditeľnosť kam až oko dohliadne, pohodová nálada a stále bez únavy. Ani obavy z možnosti presilenia mojich „pajšlov“ sa nepotvrdili. Občasné zakašľanie a funenie cez límec na fliske (aby som nevdychoval ostrý studený vzduch) síce vyzeralo, že meliem z posledného, ale našťastie motory šlapali ako mali.
V diaľke sa občas objaví náš cieľ, vysoký vysielač na Krížave, ktorý sa zdá celkom blízko. Najskôr však pokoríme vrchol Minčolu, kde veľký dvojkríž, náš národný symbol, pridáva na atmosfére.
Ako obvykle, spadnutá sánka, vyvalené oči a zatajený dych. Je veľmi ťažké opísať niečo podobné, niečo čo nás stretáva na vrcholoch našich končiarov Toľkú nádheru a spôsob, akým nám ju príroda dokáže ukázať je proste neopísateľná. Myslím si, že naše fotky svedčia o všetkom, aj keď som presvedčený o tom, že oči vidia úplne inak, ako objektív fotoaparátu. Na náš údiv Mišo objavuje malú schránku, kde po jej otvorení našiel „knihu návštev.“ „Jej tu je aj vrcholová knižka, aspoň sa môžem ísť vysrať !“ neubránime sa smiechu, a určite túto frázu použijem, ako hlášku dňa. Samozrejme pre pokoj zapísaných sme túto skoro posvätnú knihu neznehodnotili. Naše batohy totižto obsahovali dostatok toaletného papiera..
Po malej prestávke pokračujeme menším klesaním už k zreteľne viditeľnému cieľu. Objavujú sa čoraz častejšie stopy po lyžiach. Skialpinisti asi radi brázdia tieto miesta čomu sa nedivím, pretože podmienky tu majú určite vynikajúce. Stopy sa však občas strácajú medzi stromami, čo považujeme za celkom slušný risk pri trčiacich konároch z pod snehu.
Posledné kroky pomedzi kosodrevinu jemným stúpaním vedú k múru, ktorý lemuje vysielač s priľahlými budovami. Krížava o 11:00 hodine podľahla !
Oči však zamieria na ešte o kúsok vyššie miesto Veľkú Lúku. Vyberáme sa teda tým smerom už za sprievodu viacerých turistov, či lyžiarov, ktorých sme veru po ceste nestretli ani jedného. Fotíme všetko okolo, aby sme si potom doma mohli zaspomínať a oživiť neskôr ten pocit pri pohľade na fotografie. Na jednej strane Žilina, na druhej Martin, a v diaľke vrcholce miest na ktorých som už stál. Kľak, Suchý, Kriváň .. všetko ako na dlani.
Rozbaľujeme jedlo, kávu už neodpustiteľné palivo a oddychujeme. Ľudí pribudlo a našim zrakom neuniklo ani pár dobrodruhov vo vyššom veku s výstrojom ako „od motyky“. Topánky na pol rozšnúrované ešte s kvapkami farby asi zo včerajšej maľovky, chabé tepláky a prešívaná bunda spod vojenského kabáta. To svedčí o tom, že kto na hory ísť chce, nemusí mať vždy bezpodmienečne výstroj za niekoľko tisíc. V tomto prípade však už začíname pochybovať o zodpovednosti, dotyčných, pretože teploty sú pod nulou a terén naozaj dosť náročný.
Po pauzičke prišla dilema či sa pustíme cestou späť po už známej trase, alebo zmeníme smer a zídeme po nám neznámej ceste do Turia. Dohodli sme sa, že skúsime druhú variantu a opáčime aj iný kraj. Klesanie bolo mierne a preto sa klzáky zatiaľ nepoužili. Vysielač sa zdá byť stále blízko, avšak my už máme ďalšiu hodinu chôdze za sebou. Po hrebeni prídeme k zrázu, kde prišli konečne na radu „urýchlovače“ nášho zostupu. Nakoniec sa síce ukázalo, že „pekáče“ nám zostup spomalili, ale poďme pekne poporiadku.
Prvá „spanilá jízda králů“ dopadla úspešne avšak prišiel dosť veľký a dlhý zjazd. Prvý išiel Mišo. Letel dolu ako snehová guľa. Ja valím za ním a Robo sa púšťa hneď za mnou. Brzdiť moc netreba, lebo menšia lúka zabezpečuje bezpečný dojazd. Mišo však ostáva ležať a po otočení je nám z jeho tváre jasné, že asi nebude všetko v poriadku. „Vyvrtol som si asi členok“ vycerí pomedzi zaťaté zuby. No nazdar ! Do Turia to je ešte pekne ďaleko, cesta strmá a kvalita nie moc ružová. Ako tak sa dostane na nohy a snaží sa kráčať vpred. Je vidno, že je to asi bolestivé. „Ako sa ti to mohlo stať ?“ pýtame sa po odznení prvých komentárov, ktoré tu uvádzať z dôvodu cenzúry nebudem. „Pri brzdení pätou som sa zachytil o suchý trs trávy.“ Nedá sa nič robiť, aj napriek bolesti ide, a snaží sa udržať ako také tempo. Schádzame na rázcestie ku nejakej chate, kde sa rozhodujeme či pôjdeme kvôli Mišovej nohe ďalej po zasneženej asfaltovej ceste, alebo lesnou cestou do miesta určeného už na vrchole Krížavy. Rozhodnutie nechávame na Mišovi, ktorý zhodnotil situáciu a svoje schopnosti a po zabandážovaní členka obväzom ideme ďalej podľa plánu.
Úzka lesná cestička ubieha pomaly a Robo sa púšťa dopredu, aby nám oznámil, že našiel pred chvíľkou stratenú zelenú značku. Už zas po označenom chodníku z nohy na nohu prichádzame k ľadovej doline, kde ako veľký jazyk sa tiahne zamrznutý potok, ktorý nanešťastie pohltil aj chodník, po ktorom máme ísť. Chôdza po úplne hladkom a vlhkom ľade je aj pre nás so zdravými nohami obtiažna. Miestami sa radšej vyberám cez horu po strmom kopci, ako riskovať pád na kostrč. Na jednej strane veľmi zaujímavý, ale na druhej veľmi nebezpečný úkaz.
To však bolo naše posledné stretnutie s ľadom a snehom. Posledné kroky už viedli po rozmrznutom občas blatistvom chodníku, ktorý bol zničený lesníkmi pri ťažbe dreva. Na veľkej lúke ešte stačil Mišo v úplne nových topánkach, práve s tou chorou nohou skočiť snáď do jediného hovna, ktoré tam vtedy široko ďaleko bolo. Hovoríme si, že dnes jednoznačne stálo šťastie pri ňom.
Naše poďakovanie patrí aj obetavej Mišovej manželke Vladke, ktorá pre nás prišla v tento krásny fašiangový deň a dopravila nás k autu do Višňového. Tŕpol som celú cestu či sa autu nič nestane. Našťastie to schytal len odchýlený zadný stierač, ktorý niekomu ruky podával. Unavený nasadáme do auta a s veľkou námahou kývame na cestu Mišovi s manželkou, ktorý idú iným smerom. Zaveziem Roba, ktorý už je v časovom sklze ale v pohode, a frčím si to domov aj ja.
Po príchode domov zbavený posledných síl, ale naplnený zážitkami a krásnymi pocitmi sa zvítam s rodinkou a už plánujeme čo do večera. Je totižto len 16:00 a deň sa ešte zďaleka nekončí.
Sports Tracker záznam GPS
