17.4.2010 smer Ovčiarsko a späť
Dva týždne bez túry z dôvodu dlhšieho hojenia otlakov a nepriaznivého počasia len znásobilo očakávanie z ďalšej cesty, na ktorú sme sa pustili zas vo dvojici, tentokrát však s Erichom. Smer bol jasný, počasie ideálne, len tie odpovede ohľadne dĺžky trasy som trošku „mlžil“ aby som hneď na začiatku Ericha neodradil. „Myslím, že je to tak desať, maximálne pätnásť kilometrov“ … neboj to zvládneme !
Cesta od Závodia popod sídlisko Hájik smerom na Hôrky bola kritická a ideálnou motiváciou pre nás bolo pivko v najbližšej krčme v Hôrkach.
Automaticky sa vyberám pre dve čapované. Na prvý pohľad mi však bolo niečo divné. Všetci štamgasti mali na stole pred sebou namiesto čapovaného piva fľaškové. Jediné čo ma napadlo, a ako som si to zdôvodňoval bolo, že fľaškové je dvanásť-stupňové a miestni borci asi „desiatku“ nepijú. Čo bolo asi hlavným dôvodom tohto javu sa dočítate neskôr.
Rozhodli sme sa skrátiť si cestu ponad Hôrky popri lesu, ale odradil nás rozbahnený terén, a tak sa vraciame na hlavnú cestu, keď nám zrazu ponad hlavy preletel celkom nízko bocian. Onedlho nachádzame aj hniezdo, kde zrovna spomínaný bocian priletel, aby nakŕmil mladé. Zaujímavý jarný pohľad, ktorý nás potešil.
Po hlavnej ceste prichádzame do Bitarovej, kde na futbalovom ihrisku v diaľke pobehuje pár futbalistov, ktorí asi trénujú na svoj zápas. My zápasíme s miernou únavou, a tak si sadáme na autobusovú zastávku, kde občerstvenie padne vhod. Začínajú sa tu zbiehať domáci čo nasvedčuje tomu, že asi pôjde autobus.
„No čo, nastúpime, alebo ideme ďalej ?“ Jednoznačne sme sa zhodli, že pokračujeme a ukazujem na GPS mape odbočku v Ovčiarsku do Strážova, ktorá je už naozaj len tri až štyri kilometre od nás. Počítame tak maximálne hodinu. To som ale ešte netušil, že to (hlavne ja) stihnem za podstatne menší čas. Ozvalo sa „Hôrecké čapované“ ! Aj napriek celkom príjemnému počasiu ma zrazu oblial studený pot a pridal som rezko do kroku. S vytreštenými očami som našiel prvé pohostinstvo v Ovčiarsku, a keď som s blaženým pohľadom vyšiel pred pohostinstvo uvedomil som si, že už sme na odbočke na Strážov.
Cesta na Strážov viedla do kopca čo nás odrádzalo a padol návrh, že zídeme po hlavnej ceste k motelu Borina, dáme kávu, cesnačku a autobusom sa zvezieme domov. SC ukazoval 12 km a od domova (cieľovej stanice) sme boli ešte pekne ďaleko, čo samozrejme pochopil aj Erich, a mojich desať až pätnásť, ktoré som mu spomínal na začiatku taktne nespomínal.
Každú túru čo som absolvoval som vždy dotiahol presne podľa plánu vždy do určeného cieľa, preto sa neubránim poznámke „ja sa nevzdávam len tak ľahko a bude ma celkom mrzieť to, že skončíme inde ako sme si naplánovali.“ Erich sa nenechal dlho prehovárať. Aj napriek tomu, že už bol zjavne unavený a vedel, že domov to je ešte minimálne 10 km, časť cesty do kopca a cesnačka nebude, súhlasil že ideme ďalej podľa plánu. Určite musel zbadať moje nadšenie a úsmev, ku ktorému samozrejme dopomohla aj toaleta v spomínanom pohostinstve.
Zmenili sme zároveň prostredie, kde mierne rušnú cestu vystriedal krásny prechod lesom, lúkami s nádherným výhľadom. Zvuky lesa a okolitých lúk, na ktoré som sa tak tešil občas narušila motorová píla a traktor pilčíkov, ktorí naše lesy pripravovali o „trošku“ zelene. Terén miestami celkom nepriechodný z dôvodu bahna s rozjazdenými koľajami od traktora striedali trávnaté lúky s vysadenými stromčekmi, ktoré nahradia vyrúbané, snáď choré staré stromy.
Znie to naozaj neuveriteľne, ale z hlbokého lesa sa ako z filmu vynorili dve postavy na koňoch v klobúkoch a nás (teda Ericha) nenapadlo nič iné, ako ich pozdraviť známym "guten taaag" Bolo ale vidieť, že páni majú zmysel pre humor a "povýšenecky" zamávali a odzdravili "guten tag" ... niečo ešte pridali po nemecky, ale keďže nemčinu neovládame nezapamätali sme si. Dúfame len, že nám nenadávali. ... "dvacet let po revoluci a němci se tady prohánejí, jak na prvního máje"
Dávame si pauzičku, kde spozorujem malý posed na strome umiestnený však tak, že nám nešlo do hlavy čo z neho niekto sleduje, keďže bol nasmerovaný na les. Neodoláme fotkám a vystriedame sa na posede obaja.
Pokračujeme lesom a zrazu Erich dáva signál, aby som stíchol a zastavil sa. „Počuješ ?“ pýta sa. Ako nastavujem uši, tak nastavujem, ale nič nepočujem. „Je tu ďateľ počúvaj.“ Áno, hneď na to sa ozval klasický zvuk ďatľa a netrvalo dlho a po zvuku sme ho aj zbadali. Naše foťáky však neumožnili zvečniť si jeho podobu, to by sme potrebovali iný objektív a fotoaparát. Urobil nám však radosť a to je dôležitejšie.
V diaľke sa ukazuje horizont a zobrazuje sa nám scenéria Žiliny s pozadím Malej Fatry, kde sú ešte posledné zbytky snehu.
Cesta ubieha rýchlejšie pretože zostupujeme a dôležitý cieľ už máme nadohľad. Marakana v Strážove je naša ďalšia oddychová etapa. Pivo, káva, hruškovica a očakávaná cesnačka nám jednoznačne dodali energiu a aj informácia o odchode autobusu až za viac ako hodinu nás presvedčili o tom, že aj ďalej pokračujeme peši po dohodnutej trase. Popri Rajčianke, cez Závodie a sídlisko Hliny prichádzame do cieľa.
Som rád, že to Erich nevzdal a cením si, že aj napriek problémom a ceste podstatne dlhšej ako som sľuboval prichádzame už do tmavej Žiliny. Je síce tma, ale ja už v diaľke vidím svetlo, svetlo novej, budúcej cesty, na ktorú sa už teraz teším. Je jedno kto sa pridá, alebo pôjdem sám, verím, že to bude zas zážitok s ktorým sa rád podelím aj s Vami.
Step Counter
čistý čas chôdze : 5h 1min.
vzdialenosť : 24,89 km
energy : 1935 kCal
počet krokov : 30767