7.5.2011 - raňajky na Straníku
... dajte psovi koliesko salámy a už sa ho nezbavíte :o) ... som zvedavý ako z Vlčiniec trafil do Zástrania :o)
Vzhľadom na to, že po obede ma čakala oslava spojená s bowlingom rozmýšľal som nad niečím nenáročným, časovo krátkym a hlavne nech je vidno čo najďalej. Jediná možnosť v okolí Žiliny bez použitia dopravného prostriedku je Straník. A tak aj bolo …
Vstávali sme spolu .. ja a slnko … Pomedzi žalúzie sa predierali jeho lúče a ťahali ma z postele. Tentokrát len s „malou poľnou“ spúšťam Sports tracker už klasicky o šiestej ráno. Nutkanie bolo vyraziť podstatne skôr, nech „vrchol“ dosiahnem s východom slnka, avšak času bolo dosť, tak som si prispal. Na budúce však určite budem vykračovať ešte za svitania. Je ešte všade ticho, nechodí toľko áut a ani ľudí. A aj sa skôr vrátim domov.
Cestou necestou, nie však po hrebeni ako naposledy, ale okolo vodného diela nad ktorým je opar ako z hororu prichádzam k hlavnej ceste a otvoru v protihlukovej stene, ktorý sa podstatne zväčšil od posledného prelezu. Asi sa niekto nevmestil do pôvodného otvoru, ktorý tam bol.
Teplička ešte spí a len ja svojou prítomnosťou prebúdzam prítomných, keďže v každej záhrade okolo ktorej prejdem svedomitý strážcovia bránia svoje územie. Kohút oznamuje, že je čas … čas začať ďalší krásny deň. Je niečo pred siedmou a slnko už pekne hreje na tvári, aj keď je sprevádzané stále chladným vetrom. Ostávam stále v bunde, aj kvôli ceste, ktorá nasleduje pomedzi stromy a les do Zástrania.
V zime sa cesta zdala rovnejšia a kvalitnejšia, keď som išiel opačným smerom a bola zapadaná snehom. Veľké výmole, diery túto cestu určite radia medzi tie z poslednej triedy kvality. Ale oči dlho nenechávam na asfalte pretože počítam slnečné lúče v slabej hmle, ktoré v snahe dostať sa čo najďalej vytvárajú spolu so stromami krásny úkaz, ktorý však môj foťák nedokáže zachytiť. Lúče ako z bodového svetla dopadajú na zarosenú trávu a každá kvapka sa ligoce, ako keby bola lúka posiata vzácnymi kameňmi. Bohatstvo sa skrýva tak blízko, len treba mať oči viac otvorené.
A už som v Zástraní, ľudia na bicykloch, poniektorí stojaci na priedomí uvažujúc do čoho sa dnes pustia, a znovu štekajúce psi oznamujúce môj príchod. Cesta pomedzi domy ma vedie za hlasom „božieho služobníka“, ktorý sa šíri z reproduktoru umiestnenom nad dverami miestneho kostolíka. Aj takto sa dá tráviť sobotňajšie ráno. Tí čo naozaj veria, kostol a farára nepotrebujú. A na vrchole nejakej hory som určite bližšie k bohu, ako mnoho tých pokrytcov, ktorí sedia teraz v laviciach a spievajú svoj žalm. Chvála pánu bohu, že som ateista … aj keď človek predsa len v niečo vždy verí.
„Aha bundáš, ty čo tu tak sám ?“ To bolo naše stretnutie, ako keby mi ho po lúčoch slnka pred spomínaný kostol sám boh poslal :o)
„Ideš so mnou“ pýtam sa ho, ako keby som čakal nejakú odpoveď. Na súhlas zavrtel chvostom a už si to šliapeme do strmého kopca dvaja. Malý psík neurčenej rasy, špinavý a viditeľne bez pôsobenia starostlivého pána sa pridal a preplieta jednu labku cez druhú. „Hm, vládze“, pomyslel som si a na každom rázcestí ma pekne počkal, aby vedel kadiaľ budem pokračovať.
Prichádzam k tabuli a rampe pred vrcholom, kde nápis „súkromný pozemok“ ma prekvapuje. Čo už dnes všetko nepatrí súkromníkom ? Je možné, že si niekto nárokuje na niečo také, ako vrchol nejakého kopca ? U nás je všetko možné.
Ako tak vchádzam na malú zelenú lúku vynára sa spoza horizontu nádherný výhľad na celú Žilinu. Hľadám však tabuľu Straník, ku ktorej ma zaviedol môj spoločník, ako nejaký sprievodca. Evidentne tu nebol prvý krát. Vraciam sa späť na lúku do posedu, ktorý si tu asi vybudovali paraglajdisti. Je osem hodín. Urobím pár fotiek, sadám si na vyhriatu lavičku a ticho pozerám na tú krásu s chlebom v ruke. Bundáš si tiež zaslúži, a tak mu dávam koliesko salámy, ako výslužku. Netušil som však, ako si ho tým získam.
Popri tom rozjímaní plánujem cestu návratu. Určite nie po tej istej trase, a tiež sa mi nechce zájsť až do Nededze a ísť cez dedinu po ceste. Chodníkov je tu veľa, nie síce označených ako doposiaľ, ale tu sa nie je kde stratiť, a tak sa rozhodujem pre cestu cez lúky, na ktoré som sa síce dostal až po lesnej ceste plnej kameňov, ale stálo to za to. Ešte posledné povely na bundáša, aby sa vrátil, lebo so mnou do mesta ísť nesmie a salámu už tiež nemám. Ale vysvetlite to tej nemej tvári.
Už som to určite v nejakom príspevku spomínal. Hrejivé slnečné lúče, nádherne zelené lúky plné kvetov, nad hlavou spev vtákov … no radosť kráčať. Hovorím – ako keby človeku – bundášovi, aká je to krása, a ako mám rád takéto počasie a vôbec ročné obdobie jar. Neodpovedal. Len mlčky kráčal vedľa mňa sledujúc každý môj krok. Klesajúca cesta ubieha veľmi rýchlo. Popri poliach popod les sa dostanem zas späť do Tepličky. Prechádzam hlavnú cestu a som zas pri vodnom diele. Na Vlčincoch už je rušno a pohľady ľudí na môjho „zanedbaného“ spoločníka ma zahanbujú, pretože si určite všetci myslia, ako sa len nedbanlivo starám o svojho blízkeho. Pred jedenástou prichádzam ku vchodu paneláku a rozmýšľam, ako sa ty len dostaneš do Zástrania. Našťastie si celú cestu značkoval a len dúfam, že sa v šťastí a bez nehody naozaj vráti ešte dnes domov … samozrejme ak nejaký vôbec mal.
Takéto raňajky si určite niekedy zopakujem. Možno nájdem inú vyhliadku, možno iného spoločníka, ale verím, že bude zas fajn, ako bolo dnes.
Sports Tracker záznam GPS
