31.12.2011 - Silvestrovský výstup na Straník
Posledný deň v roku si asi všetci predstavujeme v kruhu rodiny pri televízore s koláčmi v ruke, a pohárom vína. Znie to už klasicky a iný spôsob trávenia tohto dňa som si nevedel ani predstaviť. Teda predstavoval som si, ale nikdy sa moje predstavy nenaplnili. Bol som ochotný vždy sa podriadiť určitej tradícii a zabehnutému spôsobu života. Nesťažujem sa, veď s rodinkou je mi fajn, v telke frčí jeden film za druhým a koláčov je plná misa. Je preto ťažké uniesť nečakanú zmenu, ktorá prišla znenazdajky.
Niečo pred jedenástou mi zvoní mobil a už podľa zvonenia som mal tušáka kto volá. "Čau, ideš za chvíľu na chvíľu na Straník ?" Tak nejako mi položil otázku Robo, ktorý nevydržal tú ťarchu štyroch stien a zorganizoval dvojhodinový úlet - teda výlet - rozlúčku so starým rokom. Obvolal všetky "bukvice" a na prekvapenie súhlasili všetci. Zhrabol som prázdnu krabicu a zosypal do nej zostatok koláčov, ktoré som mal nachystané ku telke. Oznámil som svoj odchod svojej polovičke, ktorá ho však neprijala najradostnejšie, avšak verím, že tie dve hodinky mi dopriala aj napriek jej nesúhlasu s mojim odchodom. Veď predsa neutekáme od rodín, ale utekáme za prírodou s myšlienkami na rodinu.
Obliekol som moje zánovné turistické oblečenie, nové topánky a vybehol som plný očakávania pred vchod. Asi to nebude adrenalín čo som si vždy myslel. Je to len úžasný pocit zvedavosti, ako nás príjme príroda, kde sme tak radi, čo nové zas zažijeme, kde nás zas nohy zavlečú, či nám vydrží počasie ... či budeme mať dosť chleba, že Stano :o) ... no proste teším sa. A teším sa vždy.
O pol dvanástej už sedím vo vyhriatom aute spolu s Robom a Vladom smerujúc do Budatína pre Stana. Ten čakal už nachystaný pred domom, a tak sme sa nezdržovali a pokračovali hneď v ceste do Zástrania. Necháme auto pri kostole a vybehneme na Straník, kde snáď nikto za takéhoto počasia nebude a trošku pokvákame. Už pri ceste ku kostolu nás však ohromil počet áut a ľudí, ktorí schádzali zo Straníka. Dozvedáme sa, že ako každý rok sa koná Silvestrovský výstup na Straník a oproti schádzajúci ľudia - turisti nás s úsmevom informovali, že ideme neskoro, že už nie je ani guláš ani rum. Odpovedáme, že do prírody nechodíme na guláš ani rum a tobôž nie za davom ľudí. Toho máme v meste dosť. Nie je nič krajšie, ako keď Vám vŕzga sneh pod nohami, svieti Vám do tváre vlažné slnko a nikde ani nohy. Len Vy a "matka príroda."
Šliapeme do mierneho svahu po vychodenej ceste, na ktorej sa dosť šmýka. Rozprávame si príhody z túr, ktorých sme sa zúčastnili a samozrejme rozoberáme čo nás čaká budúci rok. Už zanedlho sa dostávame cez les priamo na vrchol nášho "mestského velikána 769 m" kde ešte posledný hlúčik ľudí dopíja svoj čaj z termosiek. Našli sme si aj my svoje miestečko, kde rozbaľujeme každí svoje zásoby a púšťame sa spoločne do koláčikov, čaju a "tekutého svetra" v zaujímavom obale. Počas rozhovorov mi samozrejme skĺzne myšlienka aj na ostatných mojich spoluturistov, ktorí tento rok či už len somnou, alebo spoločne prešli pár kilometrov po Slovenských končiaroch, ako Mišo, Peter, Rasťo a aj Erich z minulého roku. Naše klábosenie preruší silnejúci vietor, ktorý je síce nepríjemný, ale aspoň na chvíľku rozfúka husté oblaky, a umožní nám aspoň krátky pohľad na Žilinu. Ešte pár fotiek a poberáme sa dolu k autu. Cesta už je tak vychodená, že máme problém schádzať bez toho, aby sme občas na uchodenom snehu nešli šmykom.
Tak ako sme všetci doma sľúbili, dorazíme domov v dohodnutom čase. Sme radi, že sme sa mohli takto "vyvetrať" a zaspomínať si na celý rok. Je to 18 dní z celého roku, ktoré sme si odkrojili z našich životov, a dovolili opustiť naše milované rodiny. 18 dní plných radosti, šťastia, pohody, ale aj vyvrtnutých členkov, otlakov, svalovíc a litrov potu.
Páni verím, že to však stálo za to ! Teším sa na ďalšie kilometre s Vami v roku 2012. Veľa šťastia, a ďakujem Vám !
PS: ďakujeme našim rodinám za ich trpezlivosť a možnosti, ktoré nám poskytli.