19.5.2012 - Ferrata - Hohen Wand
FERRATA : zaistená cesta (ľudovo aj fer(r)ata, via ferrata, klettersteig [vyslov: kleterštajg]; z tal. via ferrata - železom opatrená cesta, resp. z nem Klettersteig - horolezecký strmý chodník) je cesta v náročnom horskom teréne, ktorá je vybavená istiacimi fixnými lanami, železnými stupačkami prípadne ďalšími umelými pomôckami, ktorých cieľom je zvýšenie bezpečnosti prechádzajúcich osôb a sprístupnenie ťažšieho terénu návštevníkom, ktorí nemajú skúsenosti s náročnými horolezeckými výstupmi.
Hooohenlooohe ! ... tak tentokrát to bola pecka ... miestami by ste sa nám "krvi nedorezali"
… čo tak, že až teraz ? Čas ? Chuť ? Motivácia ?
Snáď z každého rožku trošku. Je zvláštne, že aj s tak veľkým odstupom času si človek pri prezeraní fotografií vybavuje detaily nášho celodenného výletu do Österreichu. Prírodný park Hohen Wand bol Robov nápad a musím sa priznať, že z počiatku som bol na vážkach či túto adrenalínovú záležitosť vôbec dám, pretože skala (v preklade vysoký múr) a ja si moc nerozumieme. Bol som milo prekvapený jednak naplánovaním a taktiež pohodovým zvládnutím celej „záležitosti.“
Už cesta ubehla celkom rýchlo a onedlho parkujeme na ceste vedľa lesa, ktorým sa dostaneme k prvej stene s obtiažnosťou „A-B“ čo pre bežného smrteľníka, ktorý skaly obchádzal vždy s rešpektom znamená niečo nepoznané.
Prvé kroky sú zatiaľ bez potrebnej výstroje a chodník zvládame až na výhliadkový posed celkom v pohode. Stôl s lavicou bol vtesnaný do výrezu skaly a výhľad, ktorý sa nám naskytol stál naozaj za „všetky drobné.“ Do knihy návštev zapisujeme pár písmen a pokračujeme ďalej k vrcholu, aby sme sa čo najskôr dostali strmým klesaním zas k autu a mohli si „osahať“ trasu s obtiažnosťou trošku vyššou. Počas zostupu neujde nášmu pohľadu pamätná tabuľka s menom horolezca, ktorý precenil svoje schopnosti, alebo ho zradila výstroj, alebo v najhoršom prípade partner na druhom konci lana.
Viete … na druhý koniec lana v takýchto prípadoch si môžete zavesiť len človeka, na ktorého sa môžete naozaj spoľahnúť, tak isto ako v živote. Bolo mi cťou páni, že ste neváhali si na svoje lano uviazať aj mňa. Po ceste sme ešte videli „horské kozy“, alebo inak rakúske kamzíky, ktoré však zmizli hneď, ako sme sa objavili my.
K ďalšej stene sme sa museli zas dostať autom, pretože druhá naša naplánovaná stena bola o niečo ďalej. Na mieste nasadzujeme na pokyn skúsenejšieho Roba prilby a sedáky, ktoré nám v prípade zaváhania buď pomôžu, alebo v prípade pádu aspoň skomplikujú následky z pádu :o) Z desiatich metrov totižto spadnúť do síce trošku pružného lana sa mi zdal celkom „záhul“ pre moju chrbticu. Vždy však lepšie zostať visieť so seknutým chrbtom v lane, ako s lebkou na padrť :o)
... kua to je pařák !
Po strmom chodníku vychádzame na lúčku, z ktorej sa kocháme nádherným výhľadom. Ulíhame do teplej trávy a snažíme a trošku relaxovať. Pár fotiek a vtipných okamžikov nás však nenechajú v kľude, a s dobrou náladou hľadíme na vysunutú výhliadkovú plošinu, ku ktorej sa máme dostať. Cesta vedie zas skalami a priesmykmi, v ktorých občas behá mráz po chrbte. Odrazu sa zastavujeme pri zvláštnom výtvore prírody, akomsi komíne, v ktorom šikovné ruky človeka vtesnali rebrík. Zaujímavé miesto a ešte zaujímavejšia cesta. Po jednom vyliezame z diery, ako keby sme liezli z pekla.
Už podľa ruchu a množstva ľudí vieme, že vstupujeme na územie komerčného charakteru :o) Vysunutá plošina z ocele trčiaca zo skaly síce vábila svojim nádherným pohľadom, ale absolútne nezapadala do nádhernej prírody vôkol nás. Slabšie žalúdky pri pohľade pod seba mohli len konštatovať čo všetko by sa mohlo stať keby … keby náhodou povolila nejaká tá skrutka.
Hlad a smäd nás prinútili navštíviť jednu z tunajších reštaurácií, kde si dávame „Gulaschsuppe und ein Bier.“ A ten bol určite zo sáčku, ale v cene, ako z „Václaváku.“ Pošmákli sme si však, a cestu smerujeme k tretej naše plánovanej stene, o ktorej Robo hovoril, ako o našej najobtiažnejšej s označením „C“.
Mno kua … to snáď nemyslíš vážne, napadlo ma. Kolmá stena so skobami a natiahnutým lanom síce zabezpečovala aké také istenie, ale konečné rozhodnutie a odhodlanie bolo na každom z nás. Je to všetko o strachu. Pri prekonávaní uvedeného „strachu“ nám zo začiatku moc nepomohla ani jedna maďarka, ktorá z plačom z tretieho schodíka zišla dolu, kým ju jej kolegovia zo skupiny odlepili od skaly, ktorej sa držala ako kliešť. Strach z výšky a nebezpečenstva bol silnejší a musela to vzdať.
Po jednom zachytávame karabíny do lana a vyťahujeme sa po kolmej stene smerom k vrcholu. Prechod z plošiny na rebrík je asi najhorší, pretože pri pohľade dolu sa aj tomu najväčšiemu chlapovi určite roztrasú kolená. Všetko však na základe potrebných teoretických rád prebehlo v poriadku, a každí, kto rád uvoľňuje vo svojom tele adrenalín vie o čom píšem, keď sme uvolnili z istenia poslednú karabínu a pozerali sa zo skaly dolu - neskutočný pocit.
Čas pokročil a po pár fotkách zostupujeme vyšliapaným chodníkom zas k autu, aby sme sa mohli celý a bez ujmy na zdravý vrátiť domov. Po ceste sa ešte zastavujeme v kempingu vyvetrať svojich „operencov“, a vhod tiež padla studená kúpeľ uchodených nôh v priľahlom jazere. Bagetka už na slovenskej diaľnici pošteklila ešte naše žalúdky a onedlho vstupujeme do Žiliny, kde nás už čakajú naše rodiny.
Výborne naplánovaný, zodpovedne zvládnutý a krásne prežitý deň. ktorý zas určite zanechá v našich mysliach hodne hlboký „vroubek.“
Hooohenlooohe priatelia ! Danke schön … das ist nicht normal, das ist super ! :o)