17.11.2012 - Strážovské vrchy
… chcel som ísť na Kriváň (Fatranský) .. zas ma ukecali, a išli sme na „OLDTREK“ z Podhoria cez Roháč a späť. V lete to babky v sandáloch a dedkovia v „kristuskách“ vybehnú hore, hodia dva krát zdravas, tri krát otčenáš a šup ho dolu s omšovým pod pazuchou. Aaaaaale, samozrejme, že bolo fajn a oddychovka ako hrom.
Volal som cez týždeň s chalanmi, že sa chystám v sobotu na Kriváň, trošku sa zapotiť a „panoramatami“ sa pokochať, veď hlásia „averziu“ predsa. Chuť z ich strany bola, avšak zmenili miesto, tak som sa nechal ukecať a išiel som s nimi, veď bude aspoň prdel. Kriváň dám nabudúce – keď medvede zaspia.
Posledné noci boli skôr prebdené ako prespané a aj táto posledná, keď som zas čakal na tón budíka nestála za veľa. Obava z toho že zaspím bola silná. Čo by som dal za spánok ako na 2daystreku . A ani postel nebolo treba.
Stretávame sa u Roba a odtiaľ sa presúvame autom do Podhoria. Už pred ôsmou nenáročnou cestou vychádzame z dediny a popri lese prekladáme jednu nohu za druhou v kľudnom tempe. Ja, Robo, Stano a Vlado. Skalné bukvice ako vždy. Preberajú sa rôzne témy, rozoberajú problémy každého druhu, riešia starosti, ale väčšinou sa snažíme viesť skôr nenáročnú diskusiu.
V lese už je vidnejšie aj preto, že lístie je už opadané a šuchoce, keď ho pri chôdzi rozhŕňame nohami. Vo vzduchu cítiť ešte huby, aj keď „odborníci“ tvrdia, že už nerastú. Onedlho napadne sneh, ktorý prikryje všetko kam sa dostane. Hlasno uvažujem aj o tom, že si túto zimu pekne vyčíham na kvalitnú „ dramatickú“ predpoveď počasia, kedy bude teplota ukrutne nízka, vietor neskutočne silný a snehu ako na Aljaške. Na topánky zas pripevníme „mačence“ a pustíme sa hore zamrznutým svahom. Už sa a to veľmi teším.
Dnešná prechádzka má aj iný význam pre jedného člena spolku. V hĺbke lesa práve prekročil Robo za tento rok svoj 5-stý kilometer. Ani by človek neveril, že toľko môže prejsť. Žiadne šampanské, žiadne ohňostroje … len tak v tichosti poznamenávame, že je to naozaj slušné. Ja som si to nikdy nepočítal, aj možno preto, že mi moc nejde o množstvo krokov, ale skôr o kvalitu zážitkov, ktoré tu v horách s bukvičákmi zažívame.
Posedíme si pod altánom, niečo zjeme, napijeme sa a bez mojich námietok si predlžujeme trasu o pár kilometrov cez Roháč. Neplánované predĺženie nám poskytlo zas neuveriteľné výhľady a podnet na stláčanie spúšte foťákov. Doma v teple s kávou v ruke zas budeme obdivovať prírodu a panoramata, ktoré sú tak blízko od našich domovov.
Dôvodom na vybratie foťákov bola tiež Stanova osobná inštruktáž, kde nám vysvetľoval, akým spôsobom sa usadá na vodorovne položené polienko, za ktorým bol starý bútľavý peň. Prvý dojem bol, že to slúži ako malá lavička. Potom ma však napadlo, že mi už niekto spomínal (však apa), ako sa na vojne kadilo do vykopanej jamy z veľkého polena, kde sedeli ako kvočky chlapi, niekedy aj vo väčšom počte. Vraj najkrajší pohľad bol vždy od jamy - buržoázny nepriateľ by žasol. Táto fotografia však bohužiaľ či chválabohu neprešla cenzúrou.
Lúkou nad dedinou, kadiaľ popred nás prebehla srnka sa už približujeme k ceste, ktorá nás zavedie k autu. V dedine je rušno, a my hodnotíme poriadok na dvoroch a architektúru, ktorá sa čím ďalej viac podobá malým paneláčikom zo sídliska. Už ani dedina nie je dedinou ako bývala.
Chlapi sa dohadujú čo na obed, a keďže som im celú cestu rozprával ako idem variť doma halušky, tak bezomňa. Po telefonickej konzultácii s rodinným „manažérom“ sa pripájam k nim a končíme v pizzérii Máj. Pizza ako koleso od voza mi dala zabrať, ale malé pivečko pomohlo s trávením. Rozchádzame sa domov za rodinami a už v duchu plánujeme, kde na budúce. Hoši, ale na budúce niečo „ostrejšie“ by to chcelo :o) Už sa trasiem kto, zas čo ostrejšie vymyslí :o) Dúfam, že nie zas Babu so snehom :o)
Pripisujeme si opäť skvelé spomienky do svojich večných diárov, ktoré čas od času pootvoríme, aby sme z nich načerpali v dobe krízy nekonečnú energiu. Tešíme sa na zimu !