14.8.2010 smer Lietavský hrad
Pár dní, či týždňov, ani nepriaznivé počasie, ani nedostatok času ma (nás) neodradilo od ďalšej tentoraz neplánovanej spontánnej túry. Noc plná bleskov, hromov a hustého dažďa neveštila nič dobré. „To snáď nie, že by nám to zas nevyšlo?“ šomral som si v noci, keď som zatváral všetky okná, cez ktoré sa snažil dostať dážď hnaný neskutočne silným vetrom.
Koniec búrky už som nestihol, pretože som zaspal, aby som mohol už o 6:30 vstať nakoľko o 7:00 už sme mali zraz a breefing u Roba. Aké milé prekvapenie nastalo, keď ráno vykúkalo slniečko a predieralo sa cez občasné zahmlené miesta po ceste do Bánovej. Ranná káva na terase za veľmi príjemného ranného počasia sa v nás stratila veľmi rýchlo, pretože sme sa už nevedeli dočkať kedy vyrazíme.
Smer Lietavský hrad a dve cesty späť. Podľa stavu cesty a počasia sme sa mali rozhodnúť pre cestu cez Lietavskú Lúčku, alebo Rajecké Teplice.
Hnaní nedočkavosťou a adrenalínom sme svižným tempom vyrazili o 7:30 z Bánovej. Po ceste popri cintoríne popri rozostavanej časti diaľnice sme za klepotu mojich nových trekových palíc a prítomnosti páriku bocianov stúpali k lesu. Rozmýšľal som ešte pri aute, či palice zoberiem, alebo nie. Však keď budú zavadzať, tak ich zložím a vložím do ruksaku. Z tohto dôvodu som vyberal palice trojsekčné – aby po zložení zaberali čo najmenej miesta. Cesta lesom si však vyžadovala pomoc aspoň jednej z nich, pretože už po spomínanej nočnej búrke slnko ešte nestihlo vysušiť spôsobenú smršť. Preto si ako pomocnú „tretiu nohu“ požičal aj Robo, keď sme po pár metroch zistili, že ideme štýlom dva kroky späť a jeden vpred. Blata bolo neskutočne a šmýkalo sa na každom kroku. Miestami na odkrytých lúkach, kde sa dostalo čoraz teplejšie slnko boli úseky už celkom slušne schodné.
Trasu dnes vyberal Robo aj keď s mojou požiadavkou, aby trasa nebola moc náročná, citujem „takú nejakú light-ku.“ Ideme si predsa oddýchnuť a trošku si prevetrať telo aj hlavu. Dúfal, som, že moja požiadavka bude splnená. Ale to som naozaj len dúfal.
Už po niekoľkých kilometroch sme sa dostali do Lietavy odkiaľ už bolo vidno Lietavský hrad, kde bol náš prvý „základný tábor. Cesta trošku strmšia nám vôbec nerobila problémy. Slnkom zaliaty hrad bol dobytý za pár minút.
Zaparkované dve autá priamo pri vstupe do hradu nás síce prekvapili, ale po zhliadnutí pár stanov a ľudí v útrobách hradu sme skonštatovali, že ide o členov dobrovoľnej organizácie, ktorá sa stará o rekonštrukciu celého hradu. Pozdravili sme a pokračovali na výhliadku, kde nám „hradná pani“ so šálkou kávy v ruke popriala dobrý deň. Našli sme si vhodné miesto pre oddych a založenie ohňa na opečenie špekáčiek, ktoré už rozvoniavali po ruksaku. Po zhliadnutí niekoľkých dielov dokumentárneho filmu s pánom Bearom sme nepochybovali o tom, že založíme oheň aj s vlhkým drevom ktoré bolo pri ohnisku. Robo sa išiel poobzerať ešte po nejakom suchom raždí a dreve. Ja som zatiaľ zohnal prút na opečenie špekáčiek. Klasický zvuk pri otváraní plechoviek s pivom prerušil rozliehajúce sa ticho. „Aká pohoda“ praskajúci oheň, hrejúce slnko a chladivý tekutý mok stekajúci po našich vyschnutých hrdlách … čo viac si priať ? ...
Neodpočívali sme dlho, veď v podstate nebolo ešte po čom. Zjedli a vypili sme čo sme mali a pobrali sa ďalej smerom dolu do údolia. Tu sme sa rozhodli, že ako konečné cieľové miesto budú Rajecké Teplice. Určili sme si smer aj trasu no zrazu po krátkej dobe sme stratili našu zelenú značku. Vedeli sme, že musíme ísť cez pohorie ktoré stálo pred nami ale cesta popri lyžiarskom vleku sa mi zdala neskutočne strmá a vôbec nespĺňala moju požiadavku „LIGHT.“ V studničke pod vlekom sme doplnili fľaše s vodou a aj napriek môjmu veľkému odporu sme začali stúpanie. Samozrejme, že moja kondícia sa ukázala v pravom svetle. Robo išiel na pred a ja som s pomocou palíc z nohy na nohu ledva stúpal na viditeľný horizont.
Zdanie však klame, za viditeľným horizontom sa neskrýval vrchol kopca, ale druhý vlek, ktorý stúpal ešte podstatne vyššie ako som čakal. „Ty si sa zbláznil !?“ kričal som s kyslym úsmevom na Roba. „Čo nevieš že jsem chabej na plíce !?“ S vypätím všetkých síl som nakoniec došiel na vrchol, kde už bol Robo asi dvadsať minút predomnou. Príjemný posed so studničkou a nádherným výhľadom však čoskoro zmrazil moje rozhorčenie a miernu únavu čo vidieť aj na našich úsmevoch.
Pokračujeme ďalej lesnou cestou označenou podľa našich odhadov aj ako cyklistická trasa. Obaja sme sa však zhodli, že pre bicykel je táto trasa absolútne nevhodná. Do cieľa nám zostáva už len pár kilometrov a bude potrebné porozmýšľať, ako sa dostaneme z Rajeckých Teplíc späť do Bánovej. Roba napadol brat Michal, na ktorého sa môže v týchto veciach vždy spoľahnúť. Slovo dalo slovo a jeden telefonát nám zaručil odvoz z cieľového miesta domov. Už čoskoro sme zistili, že sa blížime do cieľa. Hluk z hlavnej cesty a džavot ľudí z kúpaliska nás presvedčili o tom, že našej cesty je koniec. Síce upotení, ale v podstate oddýchnutí a plní zážitkov si sadáme na lavičku pri parkovisku, kde s nadšením rozoberáme náš dnešný turistický zážitok a čakáme na Michala.
Je ťažké zhodnotiť takúto akciu priamo po jej skončení. Všetko sa človeku rozleží v hlave až časom, keď opadne trošku únava a zamyslíme sa spätne nad tým, čo nám dnešný deň dal. Oddych, niečo pre telo aj dušu a hlavne zas zážitky, ktoré zostanú dlho v nás. Dúfam, že počasie, čas a hlavne naše polovičky nám umožnia prevetrať si hlavu občas takýmto spôsobom a nabrať skúsenosti aj kondičku pre môj, možno náš plánovaný cieľ.
Step Counter
čistý čas chôdze : 3h 52min.
vzdialenosť : 15 km
energy : 1174 kCal
počet krokov : 18306