ETNA 2014 - a zas bližšie k peklu !

    Upozorňujem, že článok je nezvykle dlhý a som na pochybách, že ho niekto dočíta do konca :-)

    Už minulý rok padol návrh , že by sme mohli ísť podráždiť trošku osud, a nazrieť cez Etnu priamo do útrob zeme. Nebol čas, peniaze, a aj Etna sa minulý rok hnevala, tak sme sa nakoniec rozhodli, že tento rok je ten správny. Možno aj preto, že budúci budeme radi, ak si sami zaviažeme na topánkach šnúrky a nerozlejeme „kakavo“pripravené po prebdenej noci.

    Prípravy boli dokonalé a nepamätám si, kedy sme sa tak dôkladne pripravovali, v podstate „len“ na tri dni v zahraničí. Chceli sme toho vidieť veľa, čo sa nedalo do uvedených dní vtesnať. Preto sme navrhli každý pár miest, ktoré sme chceli vidieť.

    Po obvyklom breefingu sme už všetci ja, Robo a Peťo čakali len na 14.5., deň, kedy nás mal okrídlený tátoš preniesť do úplne iného sveta. S minimálnym zdržaním sme sa dostali do Bratislavy, kde sme sa po köttbullari presunuli na parkovisko, kde sme nechali auto a odkiaľ nás zaviezli na letisko. Odbavenie prebehlo rýchlo aj keď som prišiel o opaľovací olej, ktorý sa svojim objemom nepozdával pani colníčke. Necestovali sme nikto prvý krát lietadlom, ale aj tak nás udivoval skoro ponižujúci spôsob, ako nás, a hlavne starších ľudí v dnešnom 21. storočí kontrolovali či náhodou nenesieme na palubu nežiadúce predmety.

    Do odletu nám zostáva ešte pár minút, a tak ako správny Slováci hľadáme jedinú „pípu“ v odletovej hale. Dve pivká nám padli vhod, a aj hovoriť bolo o čom. Ešte posledné telefonické spojenia s príbuznými a ani sme sa nenazdali, už „vytrubovali,“ aby sme sa dostavili k odletovej bráne. Po usadení si však pivo začalo hľadať cestu von. Signál zapnutých pásov ešte nezhasol a ja už som sa predieral k najbližšej toalete. Pýtam sa letušky či môžem navštíviť toaletu asi spôsobom „two beer – emergency – toalet please.“ Jasne mi ukazovákom naznačila na svietiaci symbol, že ešte nie je možné vstávať zo sedadla. Bolo mi divné, že si nevšimla ako som išiel uličkou cez pol lietadla. Uf, konečne svetlo zhaslo. V tom okolo mňa preletela baba s vytreštenými očami a bolo vidno, že na tom bola podstatne horšie. Oslovil ma chlapík zrazu stojaci za mnou, či tiež čakám. Odpovedám mu, že pivo pred odletom nebol rozumný nápad čo potvrdil a dodal, že on ich mal tri.

    Keďže som letenku doobjednával dodatočne sedel som sám a chalani pár radov za mnou. Všimol som si voľné miesto pri „exitových“ dverách nad krídlom, kde bolo podstatne viac miesta na nohy a tak som sa tam presunul. Prvá trieda to síce nebola, ale pohodlie nadovšetko. Cez malé okienko lietadla som pozoroval velikánsky mesiac, ako by stál stále na tom istom mieste.    

    V Trapani sme pristáli niečo pred desiatou. Nikto si nás pri vstupe na mafiánske územie nevšímal, a tak sme išli priamo ku okienku požičovne, kde sme mali objednané auto, ktoré sa odhodlal šoférovať Robo počas celého tripu. Pri vybavovaní potrebných dokladov som si neodpustil poznámku mojou strohou angličtinou „big car“ na čo pani za okienkom ani nezareagovala. To chlapci reagovali okamžite a po informáciách z internetu mi slušne dohovorili, že Taliani nemajú radi, takéto rôzne poznámky a môže sa nám stať, že práve naopak nám dá auto najmenšie aké majú. Pani však otvára už pripravenú obálku z ktorej nám podáva kľúče od skoro novučičkého Fiata 500. Auto sme našli na odstavnom parkovisku vedľa letiska. Boli sme prekvapený veľkosťou a výbavou auta. Naložili sme si „svých pár švestek.“ a podľa pripravenej mapy smerujeme k hotelu La Saline, kde sme mali prespať prvú noc. Hotel sme našli hneď a usmiaty recepčný nás už čakal, keďže mu Robo do rezervácie uviedol, že prídeme neskôr. Pýtame sa ešte kedy budú raňajky a už sa ponáhľame do izby, aby sme sa mohli konečne rozvaliť a natiahnuť na posteľ. Izbu sme mali otočenú na cestu a benzínovú pumpu čo som už z recenzií vedel, že nebude najideálnejšie. Ale čo treba trom chlapom na jednu noc, že ? Robo sa „ulakomil“ na prístelku a my s Peťom sme zdieľali manželskú posteľ s malou diskrétnou medzierkou. Ulíhame, no spánok neprichádza. Hluk, potom teplo, keďže sme okná zatvorili, potom zas štekajúci pes, potom chrápajúci Peťo :-) no noc bola naozaj rušná a zaspávali sme až skoro ráno.    

    Po bežnej hygiene utekáme na raňajky, aby sme mohli čo najskôr začať našu cestu. Pri pohľade na švédske stoly sme boli sklamaní keďže z recenzií sme čítali o bohatých raňajkách v tomto zariadení. Berieme po bagetkách, maslo a sadáme si za stôl. V tom príde recepčný s klasickým bongiorno a ponúka nám kávu alebo kapučíno. Zhodli sme sa na kapučíne, lebo vieme, že talianske picollo je tak do náprstku, a k tej jednej bagetke sa bude hodiť na dosýtenie. Prekvapil nás … začína nosiť na stôl a už onedlho máme na výber z čoho len chceme. Šunka, syr, proschuto, jogurty, džem, med, kroasany … a hlavne … nezabudnuteľné šišky s mascarpone sladkým syrom. Priniesol ich však len päť na čo mu Peťo vysvetlil, že sme traja, čo ihneď pochopil a za chvíľočku nám nesie ešte jednu samostatnú na tanieri. Fakt neuveriteľne dobrá vec. Dojedení v správnej nálade nasadáme do auta a smerujeme k našej prvej zastávke.    

    Prírodná rezervácia Saline di Trapani e Paceco - múzeum výroby soli, kde je možné vidieť niekedy aj voľne žijúce plameniaky. My sme to šťastie nemali. Podarilo sa nám však zhliadnuť veľké odsolovacie nádrže, na ktorých snáď ešte pôvodným spôsobom robotníci vyrábali soľ, budovu a mlyn z kameňa, ktorý tu stál určite veľmi dlho a kus histórie, ktorá sála z tohto miesta. Urobili sme pár fotiek a za krásneho slnečného počasia pokračujeme ďalej.    

    Že sú Taliani temperamentní, to sme vedeli, že jazdia nie moc podľa predpisov, to tiež. Ale že jazdia ako blázni to sme sa dozvedeli až tu na mieste. Dobrzďovanie v poslednej chvíli, zastavovanie na stopke nehrozí, z vedľajšej cesty na hlavnú bez mihnutia oka, dodržiavanie rýchlosti +/- 50km/hod. … a najviac nás „uchvátilo“ označenie smerových tabúľ pre odbočenie, ktoré sa nachádzalo vždy za križovatkou a nie pred ako u nás. Tu keď smerovú tabuľu prečítate neskoro už ste v pol križovatke a nedá sa svietiť, musíte ísť ďalej a niekde sa otočiť.

    Scala dei Turchi, bol náš ďalší cieľ, kde sme sa plynulou a hlavne bezpečnou jazdou dostali za pár hodín. Jeden zo symbolov Sicílie. Veľké biele útesy, priezračné more a nádherná pláž ako z filmu... raj na zemi … Seychely sú šuvix :-) Prudkým schodiskom schádzame k moru, kde popri špliechajúcim vlnám kráčame už z diaľky viditeľnému veľkému bielemu útesu. Nič také som v živote nevidel. Nádherné miesto, ktoré slnko a tyrkysová obloha ešte zvýrazňovali. Vietor od mora bol síce dosť silný, ale v miestach v zavetrí bolo fajn. Na konci útesu sa dostávame na dlhú pláž s jemným pieskom, kde sme boli úplne sami. Keby nás niekto sledoval, povedal by, že sme ako malí chlapci. Zhadzujem batoh, tričko, topánky a behám po teplom jemnom piesku rozkopávajúc plaziace sa vlny.

    Niekoľko desiatok minút, možno hodinu … nikto nesleduje čas … si to tu užívame až spozorujeme, že príliv začína posúvať vodu aj do časti, odkiaľ sme prišli. Preto sa nechtiac lúčime s týmto miestom a znovu po bielom útese s občasným fotením sa vraciame k autu.

    Vybrali sme sa za ďalšou „atrakciou“ Sicílie, ktorou je bez pochýb prírodná rezervácia Macalube pri Agrone. Miesto, kde z malých kráterov vyviera zo zeme bahno. Úkaz, ako keď sa Vám na zohrievanej zemiakovej kaši robia bubliny :-) Odkiaľ asi to bahno až je ? … vravíme si. Zo stredu zeme, to čertom kypí žlč. Rozľahlá oblasť, kde sa nachádzajú aj malé jazierka, a bahno, ktorého vrchná časť už zaschla a vytvorila akúsi škrupinu, ktorá pokrýva ešte tekutú zmes o čom sme sa poniektorý aj presvedčili :-) Zas sme v celej oblasti sami a tak si to užívame. Onedlho sa však objaví autobus a tak uvoľňujeme atrakciu ďalším. V diaľke sa tiahne tmavá oblačnosť a my len dúfame, že nie našim smerom … Almoetia … camping, kde už nás čaká posteľ, aby sme si mohli oddýchnuť … naozaj nás čaká ?    

    Po úzkych cestičkách sa konečne dostávame na diaľnicu a vzniká nová dilema či je spoplatnená, alebo nie. Už teraz vieme, že len niektoré úseky, a tiež by som povedal, že symbolickou sumou. Neustále sledujeme okolie, kedy zbadáme v diaľke Etnu. Po prechode Catániou vchádzame na prvý platený úsek diaľnice. Mohutná hora s vrcholom končiacim v oblakoch. Spoznávame Etnu z obrázkov. Konečne ju môžeme vidieť na vlastné oči.

    Začínajú sa však u nás prejavovať pocity hladu, a tak sa zastavujeme v obchode, kde si nakúpime proviant na večer, raňajky no a samozrejme vínko na spestrenie večera. Ja sa rozhodnem, že uvarím špagety a budeme mať večeru všetci. Ešte pár maličkostí, sladkosti, vodu, slané ku vínu, a už skoro za tmy sme konečne našli kemping (base camp), kde sme mali byť ubytovaný na dve noci. Šok ! Všade tma, cez bránu veľká reťaz so zámkom, len v diaľke tmavá silueta postavy, ktorá kráča k odpadkovému košu. Márne sa snažíme o komunikáciu. Robo stráca nervy a my s Peťom hľadáme možné riešenia a snažíme sa ukludniť atmosféru. Robo dostal dobrý nápad a zavolal na číslo z booking objednávky. Záznamník … čo teraz ? Sadáme do auta a smerom k mestu navrhujeme po jednom čo ďalej. No v najhoršom prípade prespíme v aute. Zrazu zvoní telefón, a našťastie sme zanechali na záznamníku informácie, z ktorých prevádzkár spoznal našu rezerváciu. Uf, vydýchli sme si keď Robo svojou slušnou angličtinou dohodol, že pán príde za dvadsať minút a otvorí nám. Otáčame auto a vraciame sa späť do kempu. Za pár minút a menšom vysvetľovaní už ukladáme svoje veci do izby a ja dávam variť vo velikánskom hrnci vodu na spomínané špagety. Skromné ale celkom postačujúce ubytovanie za rozumnú cenu. Byť tak terasa s výhľadom na more, tak nie je čo riešiť. Na terase bol však veľký stôl, kde sme si postupne ukladali veci na večernú konzumáciu … no hlavne víno predsa. Bolo zvláštne ako všade okolo rástli a krásne voňali citrusy a hlavne teda veľké dozreté citróny. Úplne všade, ako u nás jablká. Zrazu Peťo priniesol pomaranč. Z citronovníka ? Čudujeme sa. Áno, vraj je to možné. Pán si zaštepil asi jeden konárik a na ňom mu vyrástol jediný pomaranč … no neodtrhnite ho, že ? Celý Peťo :-) Ale bol fantastický.

    Ochladilo sa, čas postúpil, zberáme sa na večernú hygienu a pomaličky na kute. Kempingom sa nesie „ave maria“ v trojhlase, keďže kúpelňa má malé okienko cez ktoré sa naše snaživé tenory nesú v diaľ. Posedenie a dúfam, že aj večera sa vydarili. Dopijeme, podojedáme a už v posteli plánujeme čo ďalší deň, aké bude počasie, a hlavne kedy ráno vstávame. Ráno nás totižto čaká pani Etna.

    16.5.2014 skoro ráno po výdatných raňajkách – párky :-) - sa vyberáme vystrojený k nášmu hlavnému cieľu sopke Etna, ktorá svojou výškou 3323 m.n.m. láka mnoho ľudí, aby nazreli cez jej okraj do vnútra zeme. Serpentínami sa dostávame po viac ako hodine k reštaurácii a hotelu Rifugio Sapienza odkiaľ ide aj kabínková lanovka k miestu, kde štartujú terénne autobusy smerujúce pod Etnu. My využívame, len kabínku, pretože pešiu cestu až na vrchol si chceme pekne užiť. Predtým sa však ešte zastavujeme pri kráteri Silvestri a obdivujeme jeho pravidelný kúželovitý tvar. Je menší ako Etna a všímame si, a neskôr sme zistili, že v podstate aj okolie Etny je samý kráter. O pekné výhľady nie je núdza.

    Parkujeme pred spomínanou reštauráciou. Teplo sa obliekame, keďže vieme, že hore je teplota pod nulou. To, že nás tam potom čakala snehová fujavica, to až neskôr. Zatiaľ v teple kabínky sa lanovkou za pár minút dostávame na konečnú stanicu. Vychádzame z budovy a kocháme sa výhľadom, ale zároveň zisťujeme pokles teploty a prašnosť okolia. Vrchol je ďaleko a zahalený v nízkej oblačnosti.

    Vyberáme sa chodníkom popri ceste. Kľukatými cestami sa hore hrnú prví turisti. My zatiaľ šliapeme peši sami. Moc sa nepráši, pretože tu v noci asi spŕchlo. Je to fajn, aj keď nohy sa občas zaboria do škvarového násypu. Proti tomu sme však vystrojení a na nohách máme z odporúčania návleky, aby sme si nemuseli každých desať metrov vysypávať topánky.

    Slnko zatiaľ svieti a pri chôdzi do kopca nás fajne zahrieva. Každú chvíľku stojíme. Nie však preto, že by sme nevládali, ale skôr aby sme zaznamenali očami a hlavne fotoaparátmi čo najviac záberov, pretože táto mesačná krajina plná škvary, prachu a občasných lávových kameňov má svoje čaro. Už onedlho sme na koncovej stanici autobusov. Po ľavej strane je hojne navštevovaný kráter, o ktorom sme sa dozvedeli, že bol aktívny v roku 2001. Ideme na jeho vrchol a obídeme po okraji celú jeho korunu. Výhľad je nádherný o tom niet pochýb, divíme sa však z turistov, ktorí evidentne podcenili túto túru. Prišli však autobusom, rýchlo so sprievodcom obídu kráter a šup zas do tepla do doliny. Ale ísť hore v kraťasoch, šľapkách, alebo v tielku sa nám zdalo ako dosť silná káva. Teplota totižto klesá pod nulu, fúka silný vietor, takže pocitovo je ďaleko chladnejšie ako sa zdá zdola.

    No ale kvôli tomuto prťavcovi tu predsa nie sme. Tetka Etna nás láka. Horšie je, že popri nej je velikánske lávové pole, ktoré tu vzniklo minulý rok, keď mala erupciu. Aby ste si vedeli predstaviť z čoho také lávové pole je ako stalagmit (rastúci z dola) zložený zo škvary s tak ostrými hranami, že prederavia kľudne podrážku topánky, alebo pri páde vedia porezať až devastovať končatiny. Vhodná obuv, rukavice a veľa pozornosti nám však dovolili pristúpiť k Etne zas o niečo bližšie.

    Všimneme si totižto po bagri vyjazdenú cestu od pásov. Určite vytvorenú pre skupinky so sprievodcom, ktorí merajú cestu až na samý vrchol. Z počiatku mám obavy o bezpečnosť, ale neskončíme snáď tu, kde turisti bežne chodia v sandáloch :-) Ideme ďalej a cesta je celkom schodná. Po zvalcovanom menšom úseku lávového poľa prichádzame na škvarovitú časť. Nohy sa trošku šmýkajú a zabárajú, ale je to zatiaľ v pohode. Sledujeme skupinku turistov v nádeji, že sa jedná o skupinku so sprievodcom a môžeme tým sledovať ich snáď bezpečnú cestu. Prišli sme k lávovému poľu, kde jeho šírka bola najužšia. Skaly zo škvary ostré ako britvy, lámajúce sa ako perníky. Každý jeden krok bolo treba zvážiť, aby sa človeku nezvrtla noha, alebo nezaborila medzi ostré kamene. Etnu máme po pravej strane a čím ďalej tým viac ju zahaľujú oblaky, ktoré so sebou prinášajú zrážky. Na naše prekvapenie snehové. Rozsiahle planiny škvary a snehu prekonávame s ľahkosťou. Všímame si tiež maličké jamy v ktorých sa drží sneh, a neodoláme pár záberom. Uvedomujeme si však, že podobné lákadlá v sebe skrývajú nebezpečenstvo v podobe prepadlísk, ako napríklad snehové trhliny. Zmes po ktorej chodíme, už ako som písal sa totižto skladá z vrstiev snehu a škvary. Občas zasneží, potom zas nafúka škvaru, potom zas nasneží a tak dookola. V pomyslení, že sa jedna z vrstiev snehu časom roztopí a pod nami vytvorí trhlinu radšej už jamy opatrne obchádzame.

    Zo skupinky turistov, ktorých sme sledovali v domnienke že sa jedná o skupinku so sprievodcom sa zrazu vykľuli japonskí sporo odetí turisti pojedajúc svoje asi posledné zásoby. Prehodíme pár slov a ani si neuvedomujeme, že za pár hodín nám budú ďakovať – dovolím si tvrdiť – za záchranu života.

    Počasie sa kazí, začína fúkať silný a studený vietor, do toho snehová fujavica. Viditeľnosť sa začína znižovať na nulu. Dať si dolu rukavice a urobiť záber je čoraz náročnejšie. Čiapku naťahujeme viac na uši, bundy zapíname až ku krku a so sklamaním sledujeme absolútny vrchol Etny, ktorý máme doslova na dosah. Pár metrov, možno pol hodinu chôdze do mierneho svahu. Vyhral však rozum nad samotnou túžbou dotknúť sa okraja krátera, a pozrieť sa tak do samotného pekla. Čerti sa ženia a varujú nás, aby sme vyššie nešli. Strata orientácie v neznámom a pekelne ťažkom teréne by nás mohla stáť veľa času a síl. S pokorou a s hlbokou úctou k nevšednému a zároveň lákavému vrcholu Etny teda odolávame. Už aj tak sme ďaleko za hranicou, kde turisti vôbec nemajú prístup. Moja navigácia zaznamenáva výšku 3030 m.n.m. čo je môj osobný výškový rekord. Sledujeme však Robovu navigáciu a poberáme sa s viditeľnosťou na 30 m späť. Sneh zatiaľ zahalil naše stopy, a preto hľadanie najužšieho úseku cez lávové pole kadiaľ sme išli sem je ťažšie. „Japončíci“ sa presvedčili o tom, že ísť niekde bez potrebného vybavenia sa nevypláca. Všimli sme si totižto, ako sa predierajú lávovým poľom a zúfalo hľadajú cestu von na ľahší terén. Keby pokračovali v ceste svojim smerom určite by do večera za takejto viditeľnosti ku križovatke odkiaľ chodia autobusy nedošli. Kričíme teda na nich, a ukazujeme im, že idú zlým smerom. Kývame na nich nech prídu ku nám a po našich stopách sa k cieľu dostanú podstatne ľahšie, bezpečnejšie a rýchlejšie. Pochopili a vracajú sa späť.

    My už sme zas na vyjazdených koľajách a pokračujeme popod kráter okolo autobusov ešte k jednému kráteru, u ktorého sme si z dola všimli, že z neho ide para. Tu nás dobiehajú japonskí turisti a jeden z nich nám ďakuje. Ostatní sa od neho dištancujú akoby sa na seba hnevali. Každí si ide svojim smerom a tempom.

    Sypkým terénom sa dostávame ku polokráteru, skôr k diere, odkiaľ fučí teplá para s nádychom vajcovky. Peťo je ďaleko, takže je to určite z diery v zemi :-) Z internetu doma som sa dozvedel, že sopka bola v antike objektom mnohých mytologických povier: boh vetra Eól vraj v jaskyniach na Etne zajal vetry, čo môžeme potvrdiť :-)

    Zostupujeme stále nižšie a chystáme sa ešte na posledný, kráter pravidelného tvaru. Po jeho kúželi serpentínami stúpame na jeho okraj. Krásne panoramata a zlepšujúce sa počasie nám dovolia urobiť pár pekných záberov. Zostupujeme skoro v behu, kde pred sebou tlačíme kopy škvary. Pár minút ešte po prašnej ceste a už sme na konečnej stanici lanovky, kde nasadáme do rozhrkanej kabínky. Zaprášený, špinavý ale myslím si že plný dojmov sa vraciame k autu. Chalani si ešte vybehli na jeden kráter nad parkoviskom a ja zatiaľ fotím nádherné panoramata z parkoviska a dojedám bagety s párkom, ktoré som si zabudol v aute. Je celkom chladno a tak zbytok času čakám v aute.

    Rýchlejšou cestou po diaľnici sa vraciame späť do kempu. Hovoríme o našich pocitoch, zážitkoch, možnostiach a aj o našom správnom rozhodnutí, že sme ukončili trek v správnom čase a na správnom mieste. Niet o čom pochybovať, sedíme v aute celí a zdraví, to je hlavné. Po ceste sa zastavujeme ešte v obchode, mimochodom Lidl ako u nás doma, kde nakúpime potrebné „suroviny“ na večer a ráno. Keďže sme mali všetci ráno po víne a špagetách kyselinu je potrebné doplniť do organizmu niečo zásadité. Pätnásť pív musí stačiť. Zastavujeme sa ešte na pláži pri našom kempe, kde sme chceli pôvodne večer posedieť. Chlapci rozhodli, že ale nakoniec zostaneme na našej terase, kde máme všetko, hlavne chladničku na dosah.

    Sedíme pri zohriatých špagetách s pivom v ruke a diskutujeme o tom čo všetko nás ešte čaká. S objemom vypitého piva sa nám zužujú zrenice a únava nám zatvára oči. Peťo zrazu niekde zmizol a o chvíľku prišiel s citrónom v ruke. Je ich tu naozaj veľa, ale aj tak máme výčitky, že by sme tu majiteľovi jeho úrodu trhať nemali, ešte keď ho visiaceho na strome prekvapila pani z apartmánu oproti. Musím však uznať, že citrón bol naozaj pekný, veľký a hlavne krásne voňal. Nie ako tie naše „sušienky“z hypermarketov. Ideme spať, je neskoro a zajtra vstávame, aby sme mohli pokračovať v spoznávaní Sicílie.    

    Ráno nás prebudí hluk auta majiteľa a ešte z rozlepenými očami pri vstupe na terasu zisťujeme, že sme spomínaný citrón zabudli vystavený na prázdnej plechovke od piva presne na očiach. Nepodarilo sa nám „krádež“ plodu utajiť. Hneď ho zjeme aby sme tým zakryli stopy. Raňajky v podaní syrov salám a jogurtov nás naštartovali, a v zrýchlenom tempe trošku poupratujeme, naložíme veci do „okadeného“ auta (to musel vysrať určite kondor také hovno) a s klasickým „arivederči“ odchádzame z kempu smerom do Gole Alcantra, na pláž Isola Bella a do mestečka Taormina.

    Cesta je kľudná, v pohode a onedlho sme pri veľkom parkovisku pri Gole Alcantra, ktoré je platené. Z informácii z netu však vieme, že máme pokračovať ďalej a po pár metroch parkujeme na malom parkovisku vedľa cesty úplne zadarmo. Z plateného parkoviska ide tiež výťah, ktorým Vás dopravia do rokliny. My volíme zas cestu po schodoch a robíme dobre pretože z výťahu toho nie je toľko vidieť. Roklina … áno … Gole Alcantra je vlastne prírodou vytvorená roklina, ktorá vznikla pri jednom z výbuchov sopky Etna, ktorou preteká úžasne tyrkysovo sfarbená rieka s teplotou aj pri tých najväčších teplách nepresahujúcu 14 stupňov. Je škoda, že asi po dažďoch je hladina rieky natoľko vysoká, že sa nedá po jej prúde, asi tri kilometre po vode, pokračovať roklinou, ako je to popísané v príručkách. Kocháme sa preto len na jej okraji vrstveným kameňom pripomínajúcim perníkovú chalúpku a naozaj krásnou farbou vody. Zas pár fotiek a s pribúdajúcimi turistami opúšťame toto miesto, ktoré by ste v tejto časti Sicílie vôbec nečakali. Kto nečte ten neví !

    Ďalšia zastávka - Isola Bella - jedna z 10 ocenených najkrajších pláží sveta. Leží pri rovnomennom ostrovčeku pri meste Taormina. Nádherná kamenistá pláž z okrúhliakov, bola už plná turistov a dalo sa prejsť takmer suchou nohou po úzkej šiji na ostrovček, na ktorom je malý domček a spleť chodníkov, kde vstup je však spoplatnený. K pláži kráčame po úzkom schodisku, ktoré lemujú obchodníci s rôznym tovarom. Potulujeme sa po pláži, fotíme spájame sa s okolitým svetom, keďže je tu freewifi. Oddychujeme asi tak hodinku, aby sme mali dosť síl na prechádzku uličkami malebného mestečka Taormina.

    Taormina je mestečko vybudované vo výške na skalnom útvare, s klasickými úzkymi uličkami a talianskou atmosférou. Rozhodujeme sa pre lanovku, aby sme boli v mestečku čím skôr a mali tak viac času na jeho spoznávanie. Po vystúpení z kabínky prichádzame na hlavnú uličku, kde nasávame klasickú atmosféru preplnenej uličky s obchodíkmi a kaviarničkami. Kupujeme si výbornú zmrzlinu, ktorá je tak veľká, že mi skoro padá z kornúta. Príjemné osvieženie. Pomedzi turistov prechádzame ulicou, ktorá nás dovedie na námestie s výhľadom o ktorom sa tvrdí, že je jeden z najkrajších na svete. Fotky svedčia o tom, že niečo na tom pravdy je.

    Chceme tiež navštíviť známe Tietro Antico (koloseoum), ktoré chvíľku hľadáme, avšak keď prichádzame k vchodu a zisťujeme výšku vstupného, tak sa rozhodujeme, že radšej investujeme do dobrého obeda, na ktorom sme tu vlastne ešte neboli. Jedálne lístky pri reštauráciách obsahujú rôzne druhy jedál, a v rôznych cenových kategóriách. Našli sme si niečo pre nás, ako cenovo dostupné, tak aj polohou. Reštaurácia s terasou a výhľadom na celé pobrežie. Pizza a nápoj v jednej cene je skvelá príležitosť ako prilákať zákazníkov. Nikde však nepíšu, že už len keď si sadnete platíte kuvert dve eurá ku všetkému čo si objednáte. No nič, nejako sa už nad takýmto marketingovým ťahom nezastavujeme užívame si chuť z jedla a výhľad z terasy. Uchodený z uličiek dopĺňame potrebné kalórie a tekutiny. Občas zostane ticho, už aj z dôvodu, že máme plné ústa, ale aj plné hlavy myšlienok, že dnes sa celý tento náš výlet večer skončí. Čaká nás totižto už len cesta smerom na Palermo a potom Trapani.

    Uvažujeme nad tým ako dlho nám bude cesta trvať, kedy prídeme k Trapani, či budeme spať niekde v hoteli, alebo prespíme v aute, keby sme prišli neskoro v noci. Lietadlo nám totižto odlieta už o jedenástej doobeda. Našťastie sme si zvolili severnú cestu po diaľnici, rýchlejšiu a bezpečnejšiu. Zastavujeme sa po ceste ešte na „rýchlovku“ v Outlete Sicília, ktoré ale doslova s Peťom len prebehneme, pretože ceny sú bez zliav a nič vhodné sme nenašli.

    Cesta ďalej ubieha rýchlo a so západom slnka sme čoraz bližšie k letisku, avšak čoraz ďalej od miest, ktoré nám dlho budú ležať „v žalúdku“ respektíve v hlavách. Po troch dňoch sa ozýva kontrolka stavu nafty, ktorá signalizuje prázdnu nádrž. Hľadáme preto najbližšiu benzínovú stanicu, ktoré však neležia nikdy priamo pri diaľnici, ale treba na ne odbočiť. Ani jednu čerpaciu stanicu sme nenašli s platením pri okienku, ale všetky boli samoobslužné. Natankujeme preto len toľko, aby sme došli k poslednej pumpe pred letiskom, pretože musíme auto odovzdať s plnou nádržou a hlavne aspoň trochu čisté. Napadlo nás vzhľadom na skorý príchod ku Trapani, že by sme sa mohli ubytovať v hoteli Le Saline, kde sme spali prvú noc. Robo preto telefonuje do hotela a zdarne rezervuje opäť izbu s raňajkami, ktoré budeme na cestu domov určite potrebovať.

    Ešte pár zaváhaní pri odbočení, je šero a hotel sa nám hľadá horšie, ale nakoniec prichádzame k hotelu a po nákupe v obchodíku, kde zas neodoláme ponuke vín ukladáme svoje kosti na hotelové lóže. Naskytá sa však dilema ako s vínom. Poháriky som zohnal plastové na recepcii. Ako však dostať korkový štupeľ z fľašky ? Snažím sa ho zatlačiť s paličkou z ramienka, keď na to prichádza nás MacGyver (Peťo) a hákom z ramienka štupeľ spoločne vyťahujeme z fľaše.

    Ani nevieme ako, a obsah mizne v našich útrobách. Ja si už pobalím veci, aby som mal ráno čas na ranné rozjímanie a nemusel sa ráno plašiť a tlačiť veci do kufra. Nechávam si vonku aj teplejšie oblečenie, pretože z informácií z domu vieme, že je u nás chladno a daždivo. Našťastie sme dostali izbu do záhrady a parkovisko, ktorá je tichšia a môžeme mať otvorené okno, aby sme vetrali keďže boh Eól uvoľnil zakliate vetry z podzemia … z podzemia ? :-)

    Ležíme, pozeráme v tichosti do stropu, prehadzujeme myšlienky, zážitky a čakáme na spánok. Posledná noc v Sicílii. Ráno nás budí krik páva a slniečko pradierajúce sa spoza hrubého závesu. Obliekame sa, a už sa tešíme na pripravené raňajky. Musím priznať, že už neboli v takom rozsahu ako tie prvé, pretože hostí mali v hoteli viac, ale aj tak sme sa najedli do sýta a recepčný šišiek s mascarpone doniesol šesť, ako sme ho to naučili v prvé ráno :-)

    Na izbu sa vrátime ešte pre batožinu a ja s Robom trošku oplachujeme „kondoriu“ stopu na boku auta, aby bolo auto čisté. Štartujeme k letisku na parkovisko, kde máme odovzdať auto. Zastavujeme sa na čerpacej stanici, kde chceme doplniť nádrž doplna. Najmenšia možná bankovka, ktorú samoobslužná pumpa berie je päť euro a nám sa zmestilo len za štyri. Našťastie sme mohli naftu za jedno euro doliať do nádrže Slovákov, ktorý tiež dopĺňali nádrž doplna hneď vedľa nás.

    Na parkovisko neprichádzame sami. Ďalší turisti parkujú autá a idú odovzdať kľúče s dokladmi pani, ktorá nám ich vydala. Žiadne prebratie auta, žiadny chlap čo prezrie či je auto nepoškodené, čisté, alebo pokazené. K tomu slúži určite kaucia, ktorú dodnes Robovi nevrátili, a z nej strhnú potom poplatok, ako za vyčistenie či možnú opravu. Dúfajme, že sa kaucia vráti na účet celá.

    Kolieska kufra počítajú medzierky v dlažbe popred letiskovú halu v Trapani. Ešte posledné nádychy morského vzduchu, posledné hrejúce lúče talianskeho slnka, a už zas klimatizácia, už zas davy ľudí, už zas všedné starosti. Pred odletovou kontrolou prechádzame bez problémov, aj keď každí ťaháme v kufri nejaké to kilečko lávových kameňov. Ani vyzuť sme sa nemuseli tak ako pri odlete zo Slovenska :-) Sadáme si na sedadlá v hale a čakáme kedy zahlásia náš odlet. Trošku mešká a ľudia sa už hromadia pred „gejtom“ číslo šesť. Hm, koľko ľudí sa zmestí do tak malého lietadla, pomyslím si. Niektoré tváre spoznávame, pretože s nami leteli aj smerom sem. Bolo v nich vidno únavu, ale zároveň pocit šťastia z nových zážitkov podobne ako v nás. Usadáme do lietadla a s pohľadom na vzdiaľujúce sa pobrežie tešíme sa domov k rodinám, ktorým budeme rozprávať o tom čo sme prežili a na čo budeme ešte dlho spomínať.

    Po vystúpení z lietadla v Bratislave dostávame prvú „facku“ od počasia, keďže prší, je chladno a sychravo. Voláme odvoz ku autu, a dozvedáme sa že prídu za chvíľku, pretože už plný raz odišiel. Čakáme na autobusovej zastávke ako sme sa dohodli. Klasický úkaz arogancie na Slovensku ukazuje bežiacim zahraničným turistom naše správanie, keď vodič zavrie tesne pred ich nosom dvere. Niečo šomrú, možno zanadávajú a hneď svoju prvú skúsenosť z výletu na Slovensku majú negatívnu. Len tak ďalej Slovensko !

    O pár minút v daždi a vetre prichádza odvoz a my za pár minút sedíme v Peťovom aute a po známej diaľnici valíme do Žiliny. Stierače občas nestíhajú, občas sa zastavia no stále prší. Robo vzadu zaujal polohu ležiaceho strelca, a myslím si, že si potreboval oddýchnuť, nakoľko z neho spadla určitá „zodpovednosť,“ ktorú si vždy tak pripúšťa pri našich spoločných akciách. Poďakovanie patrí ako jemu za zvládnutie skoro tisíc kilometrov bez nehody po Sicílii, príprave podkladov pre trek, tak aj Peťovi za kilometre po Slovensku a psychickú podporu pri zvládaní starostí na cestách, ktorých teda nebolo našťastie veľa.

    Konečné hodnotenie týchto „pár“ dní prebehne až na plánovanom breefingu, kde si predáme všetci spoločne nafotené fotografie, vyúčtujeme posledné výdaje a hlavne zaspomíname na dni, ktoré v nás zanechali zas plno zážitkov. Ja už teraz ale hodnotím tento výlet ako za veľmi úspešný a hlavne pozitívne ladený. Komukoľvek môžem odporučiť našu trasu, miesta ktoré sme videli, a situácie ktoré sme zažili, pretože cesta nebola ani moc nákladná, ani nejako extrémne náročná.

    Tí čo ste sa dočítali až sem môžete hodnotiť z viet, ktoré som tu napísal. Nedokážem však napísať o všetkom čo sme zažili, pretože kapacita servera by na to nestačila. Môžem Vám o tom rozprávať dlhé večery, a aj tak Vám asi nepoviem úplne všetko. Pamäť človeka je však úžasná, a to čo vníma a uchová si, môže časom postupne uvoľňovať, a tým sa vrátiť aspoň v spomienkach na miesta, kde nám bolo fajn.

Ďakujem chlapci za krásne dni, kde jeden sme v snehovej fujavici nevideli na krok a druhý sa kúpali v mori pri pichajúcom slnku … neuveriteľné.